Tréning poľovného psa
Ako cvičiteľovi poľovných psov, vždy mi ich majitelia hovorievajú, že sú „iba poľovníci” a jediné, čo chcú, je poľovný pes a žiadne súťaže či skúšky psa. Núti ma to rozmýšľať, čo je vlastne obyčajný poľovný pes? Obyčajnosť závisí na type poľovačky a práci, ktorú vykonáva a zvyčajne to znamená, že nechcú od psa žiadne zbytočnosti. Obyčajné sa to stane, pretože presne vedia, čo chcú, aby pes robil. Ale ak naozaj porozmýšľate o poľovnom psovi, psy nie sú obyčajné – sú špecialisti, sú skúsení a precízni pracanti – na tom je sotva čosi obyčajného.
Holubie psy sú špecializované na sledovanie vtáka padajúceho z oblohy, vybehnutie a prinesenie práve zastreleného kusu. Tiež sú vycvičené ticho a trpezlivo sedieť v skrýši, bez pohybu, ktorým by mohli upútať prichádzajúce vtáky. Podobne aj psy lovcov kačíc musia mať tieto vlastnosti, navyše musia byť schopné náročnej vodnej práce, prekonávania ťažkých trás cez vodu, musia mať schopnosť pracovať v slabom svetle a špeciálne pracovať s potápajúcimi sa kačicami či veľkými husami. Taktiež musia byť schopné pracovať medzi návnadami tak na suchu ako i vo vode. V mnohých prípadoch psy lovcov holubov či kačíc nevidia dobre miesto dopadu keď sú v úkryte a musia sa naučiť lokalizovať miesto dopadu inak ako zrakom.
Pri honbe, sliediaci pes ako španiel alebo retriever by sa mal držať v blízkosti, preskúmať každý kúsok terénu a po vyhnaní by mal čakať na povel buď zver priniesť alebo pokračovať v sliedení ak výstrel zver minul. Stavač by mal zver vystaviť a čakať, kým sa psovod priblíži na dostrel a buď dá povel psovi vtáka vyplašiť alebo si ho vyplaší sám. Jednu z najdôležitejších úloh, akú kedy moje psy mali keď zbierali strelené vtáky, je pozbierať vtáky, ktoré nikto nevedel, kde a či vôbec spadli.
Systematické prehľadávanie zeme psom, ktorý dohľadáva mŕtve alebo zranené vtáky, je podstatná časť, a podľa mojich skúseností aj najviac cenená úloha psa pracujúceho v poľovnom revíri.
Akýkoľvek poľovný pes musí mať základný výcvik spojený so špeciálnymi schopnosťami. Okrem zapamätania si miesta dopadu, nájdenia a donášky vtákov; pokoj, trpezlivosť a dobré spôsoby sú veľkým prínosom. Dôsledkom ich nedostatku je strata potenciálnej dobrej poľovačky, zlá nálada, strata hrdosti, nepozvanie späť na streľbu a niekedy skupina veľmi frustrovaných poľovníkov, ktorým potenciálne dobrú poľovačku zničil pes.
Ak sa púšťame do naozajstného chovateľstva osvedčenej poľovnej línie, schopnosť poľovať a prinášať by mala byť dedičná. Je potrebné tieto schopnosti rozvíjať tréningom, ale veľa majiteľov vynechá základné stupne v snahe zväčšiť rýchlosť a chuť psa, od veľmi mladého veku, zvyčajne opakovaným nekontrolovaným prinášaním. Toto dorastie až tak ďaleko, že v psoch je tréningom príliš skoro vytvorená silná túžba sliediť a prinášať, čím sa pre bežného poľovníka stávajú ťažko trénovateľné a ovládateľné. Profesionálni a skúsení tréneri vedia zvyčajne vybudovať „drive” v mladom veku a následne, s ich skúsenosťami, začať a rozvíjať ovládateľnosť. Pre poľovníka poľujúceho každý deň, alebo aj poľovníka, ktorý si vezme takto vycvičeného psa, tento typ psa môže byť príliš žhavý. Základ dobrého poľovného psa má byť základná poslušnosť a postupné zoznamovanie sa s poľovaním a prinášaním s dôrazom na ovládateľnosť v každom kroku.
Niektoré šteňatá majú väčší záujem o aport ako iné, ale vždy ma prekvapuje, koľko majiteľov nedokáže rozoznať veľké množstvo príležitostí, ktoré im ich šteňa ponúka. Je škoda nevyužiť výhodu tohto prirodzeného inštinktu nosenia počas prvých pár mesiacov života šteňaťa. Keď začínam z mladým šteňaťom tréning hrou, predovšetkým používam šteňací dummy pešek (dumík), tenisovú loptičku, zauzlenú vreckovku alebo špeciálne zbalené páchnuce ponožky (ktoré su veľmi obľúbené). Dokedy má šteňa problémy s týmto, nedávam prinášať nič iné. Ak nemá záujem o prinášanie niektorého predmetu, nájdem niečo, čo rado nosí a použijem to ako špeciálny „aportík”. Ešte jedna vec, ktorú používam, môže pomôcť navnadiť šteňa prinášať – napľuť na predmet určený na prinášanie a slinu zatrieť do materiálu (vlákna).
Zo začiatku, aby ste neboli hrozivo veľký, ale naopak, povzbudili šteňa k návratu, čupnite si, alebo sa posaďte na podlahu s rozkročenými nohami. Šteňa majte po boku alebo medzi nohami, zľahka ho pridržiavajúc. Navnaďte ho aportíkom a odhoďte ho len na krátku vzdialenosť – 3 či 4 metre. Krátke preťahovanie o aportík môže povzbudiť šteňa aby držalo a nepustilo, ale buďte opatrní, pretože keď to preženiete, šteňa môže odmietnuť pustiť keď to vyžadujete. (Na preťahovanie sa hrám len so šteňaťom, ktoré má problém nosiť a držať.) Keď odhodíte aportík, hneď vypustite šteňa so slovom „vpred” (alebo iný povel, ktorý ste si zvolili na vysielanie psa), aby ste ho zoznámili s povelom. Akonáhle vidíte, že šteňa je žhavé za aportíkom, môžete začať s tým, že ho 1-3 sekundy jemne pridržíte pred vyslaním – začnete základy steadiness (pokoj). Stále v podrepe alebo sediac, povzbudzujte šteňa poklepávaním medzi stehná aby prišlo k Vám. Poškrabkajte ho pod bradou, na hrudi, pohlaďte po chrbte, ale aportík mu neberte, nesnažte sa ho ani dosiahnuť alebo chmatnúť. Dôvod, prečo škrabkám pod bradou a nie po vrchu hlavy je, aby šteňa držalo predmet dlhšie a zároveň mu zdvíham hlavu. Uvedomte si, že predsadanie a pekná odovzdávka nie sú v tejto fáze výcviku potrebné. Potom, ako šteňa držalo aportík vedľa Vás pár sekúnd, pomaly podložte ruku a povedzte „pusť” (alebo iný povel, ktorý budete používať na odovzdanie do ruky). Jemne uchopte aportík a zopár sekúnd ho držte, predtým ako ho vrátite šteňaťu ešte raz aby ho držalo. Nedovoľte mu odísť, ale jemne ho pridržiavajte a hladkajte ho predtým ako mu aportík odoberiete znovu. Tento spôsob učí šteňa, že sa na prinášaní zúčastňujete aj Vy, aby zostávalo s Vami a verilo Vám. Časom sa s aportom bude sebavedomo a veselo vracať k Vám.
Pretože prinášanie je veľkou odmenou, používam ho na dosiahnutie ovládateľnosti a základnej poslušnosti, ktorú vyžadujem od poľovného psa a povzbudzujem tento záujem v mojich malých šteňatách od 7. týždňa veku. Čo nerobím, je hádzanie aportíku za aportíkom. Keď dosiahnem dve-tri pekné prinesenia, skončím. Učím „sadni” pred hodením aportíku a malé psy sa toto naučia rýchlejšie, pretože je to zábava keď mi potom môžu priniesť aportík za odmenu. Pred rutinným prinášaním, zavolám šteňa v podrepe a nadhadzujúc si aportík v ruke. Šteňa sa rýchlo naučí, že splnením povelu začína zábava. Akonáhle mám šteňa, ktoré chce prinášať a aport prináša ku mne, začnem s učením memory (pamäť). Memory znamená, že pustím aportík a so šteniatkom na vodidle odídem od neho preč, otočíme sa, posadím ho a jasným povelom ho pošlem pre aportík. Spočiatku to môže byť iba zopár metrov, no vzdialenosť sa môže rýchlo zväčšovať. Takto sa šteňa učí neísť pre aportík okamžite a určite to pomôže zlepšiť pamäť a sústredenie. Potom začnem zlepšovať ovládateľnosť tým, že šteňa pridržím dlhšie a nedovolím mu hneď vyraziť a hnať sa za aportíkom – čupím alebo držím šteňa na vodidle a nechám ho pár sekúnd čakať kým ho vyšlem. Nikdy nevysielajte, keď šteňa bojuje (trhá sa za aportom), ale jemne ho pridržte a počkajte, kým si ticho a pokojne sadne.
Tréningové aporty a tenisové lopty držím mimo psov, pokiaľ netrénujú. Nenechávam ich okolo, aby sa psy s nimi mohli hrať a nikto nemá dovolené ísť sa s niečím von hrať na šialené aportovanie. Ak chceme vybudovať dobré návyky nášho psa, musíme sa uistiť, že pes si ich spája so zábavou pri spoločnom tréningu. Taktiež začínam učiť psa zostať dlhší čas a pre hodený aport si idem sám. Znovu, cieľom je naučiť psa čakať na Váš povel, zlepšiť ovládateľnosť a budovať trpezlivosť a hlavne nepredvídať, čo bude ďalej nasledovať.
Spočiatku mám rád sliediace psy v blízkosti. Čím sú bližšie, tým je väčšia pravdepodobnosť, že Vás počujú a budú ovládateľné. Aby som ich udržal blízko, keď idem za nimi, nepozorovane pustím tenisové loptičky alebo dumíky, aby ich potom hľadali. Niekedy musím zastaviť a povzbudiť ich späť, aby ich našli, ale po pár úspešných nálezoch si uvedomia, že signál píšťalky znamená, že dolu je dumík a „poklad” ktorý hľadajú nie je 50 metrov ďaleko, ale blízko mňa. Akonáhle má pes skúsenosť zodvihnúť vtáka ako napríklad bažanta, toto je tým väčšia odmena ak nájde bažanta blízko Vás. Niektorí poľovníci si môžu myslieť, že takýto pes sa bude držať vždy blízko a nikdy nebude hľadať v priestore, v ktorom potrebujú divé vtáky nájsť. Akokoľvek, podľa mojich skúseností, keď sa pes dostane do naozajstného poľovania a ucíti pach, prirodzene začne prehľadávať väčší priestor. Ale dovtedy musí rozumieť naučeným povelom a byť spoľahlivý.
Na začiatku tréningu s mladým španielom alebo stavačom som im nedovolil spojiť si prinášanie s nájdením. Inak povedané, učím vystaviť alebo povzbudím k dobrému sliedeniu, ale nenechám ich ihneď prinášať. Oddeľujem tréning prinášania a tréning sliedenia až dokiaľ nie som presvedčený o ovládaní oboch. Ak je to stále rovnaké – nájdenie, výstrel, prinášanie – pes začne veľmi rýchlo predvídať a urýchľovať moment výstrelu, alebo ešte horšie, predtým sa pohne smerom k zveri, pretože ho ovládne jeho nadšenie a ovládateľnosť zmizne. Kvôli obmedzeniu pravdepodobnosti zlyhania, učím moje psy sadnúť si nie len na povel „sadni” a jednoduché písknutie píšťalky, ale aj pri vyplašení vtáka a pri výstrele.
Ako som predtým spomínal, všetky poľovné psy sú špecialisti a niektoré vyžadujú viac špeciálneho tréningu ako iné. Tréning poľovného psa nie je iba záležitosťou poslušnosti a ovládateľnosti, ale aj ich prípravy tréningom na hlavné úlohy, ktoré sa očakávajú, že budú plniť.
Aj keď základy tréningu poľovných psov na dosiahnutie základov ovládateľnosti a poslušnosti rozvíjajúc ich základné vlohy môžu byť rovnaké pre všetky psy, sú spôsoby, ktorými majiteľ môže dať psovi skúseností, ktoré pomôžu obom v ich poľovníckom partnerstve.
Ja som získal jednu špecifickú skúsenosť s mojim prvým španielom, ktorého som mal kedysi dávno. Boli sme na dovolenke v Škótsku a Sama som vzal so sebou. Robili sme aport z vody, keďže som mal v tom čase nejaké poľovačky na kačice a chcel som, aby bol vo vode dobrý. Jeden z dummíkov, ktorý som používal, musel byť deravý, lebo po niekoľkých prineseniach sa napil vody a začal sa potápať. Poslal som Sama preň a keďže dummík sa ponoril jemu pod nos, ponoril hlavu a vytiahol ho. Zapáčilo sa mi to a použil som ten dummík znovu s tým, že som psa nechal čakať dlhšie predtým ako som ho vyslal. Voda bola dosť hlboká na to, aby plával, predpokladal som nejakých 60-90 cm hĺbku. Vzdialenosť bola krátka, ale zase, keď sa dostal na bod, kde dummík dopadol a zmizol, hlavu dal pod hladinu a ponoril sa aby ho vytiahol. Stal sa jedným z najlepších prinášačov potápajúcich sa ranených kačíc akých som kedy mal vďaka tejto lekcii získanej náhodou. Použitím nejakej prírodnej kotvy a tenkého povrázku uviazaného na aport môžete potiahnuť dummík pod vodu. Hojdaním hore a dole môžete simulovať potápanie a vynáranie kačice. Použite tenký povrázok (nylon?) a pustite ho v momente, keď pes uchopí dummík do papule, aby si nezamotal do povrázku nohy. Prípadne, ako sa mne podarilo náhodne, použite potápajúci sa dummík a začínajte veľmi blízko brehu, neskôr, keď pes získa skúsenosť, predlžujte vzdialenosť a hĺbku vody.
Majitelia, ktorí chcú ísť so svojím psom na poľovačku na holuby alebo kačice, by mali trénovať blind (naslepo) a mať v teréne atrapy (návnady), naučiť psa pracovať s týmito pomôckami. Počas takéhoto špeciálneho tréningu sa oboznámi s atrapami a skrýšami, a prvýkrát v teréne bude menej pravdepodobné, že pôjde naslepo pri prvom prinášaní, alebo Vás sklame skúmaním každej návnady zatiaľ čo zranený vták odkríva preč. Podobne, naozajstná poľovačka na kačice, kde sa používa plošina alebo špeciálny čln. Pes musí byť vytrénovaný, byť pokojný a čakať na plošine alebo v člne, takisto ako musí vedieť ako sa dostať na plošinu, z člna alebo na čln.
Častou prácou v hustom lese alebo v slabom svetle som zistil, že moje psy musia zaznamenať pád vtáka takisto zvukom ako aj pohľadom. Pre získanie skúseností, išli sme von aj s kamarátom a robili sme obraty za streľbou štartovacej pištole a hádzaním aportu do hustého lesa alebo ponad trávu a trstinu do vody. Najskôr sme to robili tak, že hádzača bolo vidieť, ale potom sme pokročili – výstrel a odhodenie aportu, takže všetko, čo psy počuli, bol výstrel a dopad aportu na zem alebo do vody. Niektoré psy sa naučili zaznamenať pád podľa zvuku veľmi rýchlo a ako bonus, naučilo ich to pracovať samostatne keď si už mysleli, že sú na správnom mieste.
Pes nie vždy vidí zásah vtáka, najmä keď je povrch vysoká tráva alebo náročný terén. Čo Váš pes potrebuje v takýchto situáciách je cit pre pušku, schopnosť uvedomiť si, že niekde pred puškou, ktorá vystrelila, je vták. Niektoré psy rýchlo nadobudnú túto schopnosť, iné treba naučiť, že keď počujú alebo vidia výstrel, všimnúť si smer namierenej pušky a na povel ísť na to miesto. Po viacerých razoch si pes začne uvedomovať, že aport nebude ďalej ako 30 metrov pred puškou. Pes, ktorý bol naučený ísť po výstrele z pušky a rozumie, že sledovaním pachu zvyškov streliva na konci dosiahne aport, nadobudne prirodzene cit pre pušku. Toto je možné naučiť používaním ostrých nábojov počas tréningov – strieľaním na miesto, kde bol vidieť dopadnúť aport a neskôr pokročiť na prinášanie naslepo, keď výstrel smeruje na miesto, kde bol aport položený predtým a nabáda psa na prinesenie aportu sledujúc pach dráhy náboju. Vždy dodržiavajte rovnaké bezpečnostné pravidlá pri tréningoch s ostrými nábojmi tak, akoby ste boli na poľovačke.
Bezpochyby, táto forma tréningu je veľmi prospešná – pozorovať psa, ktorý pracuje pre a na pušku, je radosť.
Existuje veľa spôsobov tréningu ako môžete pripraviť bežného poľovného psa na jeho špeciálnu úlohu a zabaviť sa pri tom. Som si istý, že psy tiež milujú špeciálne výzvy a rozmanitosť situácií, ktoré im tréning ponúka. Spomenul som ich tu iba zopár a iba stručne, ale porozmýšľajte, čo od Vášho poľovného psa očakávate, na čo ho budete potrebovať a potom buďte kreatívny pri tréningu a jeho príprave pre túto „bežnú” prácu. Ale nikdy nezanedbajte základy a nevyhnutnosť poslušnosti. Ak to dodržíte, nepochybujem, že od prvého dňa čo psa vezmete von, v očiach iných ľudí ani v tých Vašich nebude iba obyčajným poľovným psom.
Zdroj:
Autor článku: Martin Deeley, www.martindeeley.com (uverejnené so súhlasom autora)
Preklad: Lucia Valentovičová
Stiahnuť článok stiahnuť v PDF.
Comments