Používanie píšťalky
Angličan v Amerike, vec, ktorá ma vždy pobaví a fascinuje je, že často krát musím vysloviť to isté slovíčko rôznymi spôsobmi aby mi Američan porozumel. Dokonca moje meno Martin musím často vysloviť Mart´n bez dôrazu na „i“, až tak je prijateľné a pochopiteľné. Ako tréneri poľovných psov musíme komunikovať s našimi psami, aby sme upútali ich pozornosť a dávali povely, slová nám pripadajú ľahké a ako náhle trváme na ich používaní pre konkrétnu činnosť, máme zopár problémov. Aj keď zmeníme prízvuk hlasu, naše vlastné psy nám rozumejú. Prízvuk však môže spôsobiť problémy a počul som rôzne „prízvuky“ z úst toho istého človeka, keď, pracujúc so svojim psami, vydával rôzne zvuky napriek tomu, že sa snažil dať taký istý povel. „Prízvuk“, ktorým sa tu budem zaoberať, bude zvuk píšťalky.
Jeden z najväčších problémov je nováčik, ktorý nevie ako pískať na píšťalke, ako dosiahnuť výšku tónu, trvanie, intenzitu a formu. Píšťalka musí byť pre nás taká samozrejmá ako sú naše slová a tak ako pri iných hudobných nástrojoch, tréner, ktorý prvýkrát ide trénovať s píšťalkou, musí trénovať fúkanie do píšťalky najskôr bez psa. Pamätám si, pred niekoľkými rokmi, keď som prvýkrát začínal, píšťalku som mal zavesenú na krku na šnúrke, pravidelne som si ju dával do úst a precvičoval som si rôzne zvuky, ktoré som potom používal na psa. Často krát to bolo v aute cestou do práce. Vídaval som prekvapené tváre, keď som zastavil na semaforoch, hľadiac cez ostatné jazdné pruhy, píšťalku držiac pevne medzi zubami, precvičoval som si svoj repertoár „pípov“. Zvyknem si tiež rozprávať sám pre seba s píšťalkou zovretou v zuboch, alebo spievať pesničky s rádiom, aby som sa naučil rozprávať k psovi a zároveň mal píšťalku stále pripravenú. Nie je nič horšie ako uvoľniť z vodidla psa aby naháňal alebo priniesol, potom si uvedomiť, že psa potrebujete stopnúť alebo zmeniť jeho smer a Vaša píšťalka je niekde pod tričkom. Učili ma vždy si dať píšťalku do úst predtým ako dám nejaký povel – ako zapnúť si bezpečnostný pás pred naštartovaním auta. Buďte pripravení.
Aj po nácviku pískania je dôležité písknuť signál správne. Znovu, počul som handlerov vysielať psa dvojitým písknutím a tým istým dvojitým písknutím sa snažili otočiť psa. Pes chápe dvojité písknutie ako pohyb odo mňa smerom preč (naučený vybiehať na ten signál) a často som videl, že sa toto stalo. Pes má potom problém urobiť, čo sa naučil. Tiež som počul handlerov, ktorí používali krátky alebo stredne dlhý „pííp“ na zastavenie a sadnutie psa a jednoduché dlhé „pííííp“ na privolanie. Dĺžka pisku ukazuje, čo sa vyžaduje. Toto samotné môže byť pre psa mätúce. Ja osobne uprednostňujem jednoduchý zvučný „pííp“ na úplné zastavenie a sadnutie, dvojité rýchle písknutie „pip-pip“ na zmenu smeru počas behu a sériu dvojitých rýchlych písknutí s krátkymi prerušeniami po každom druhom („pip-pip“, prerušenie, „pip-pip“, prerušenie, „pip-pip“) na privolanie.
Vlastne, pískanie na píšťalke je ľahké ak viete ako a máte to nacvičené. Nie je to ani tak fúkanie ako skôr pľutie vzduchu. S píšťalkou pevne zovretou zubami keď položíte jazyk na otvor a potom pľuvnete vzduch, Váš jazyk automaticky uvoľní otvor a píšťalka zapíska. Cvičte pískanie rôznej intenzity, aby ste sa, ako hudobník, zžili s píšťalkou, ktorá je vlastne hudobným nástrojom. Musí to ísť prirodzene ako šoférovanie auta alebo česanie vlasov. Keď docvičujem, snažím sa pískať tichšie, s menšou intenzitou. Psí sluch je veľmi jemný a zistil som, poprvé, že tichšie pískanie donúti psov sústredenejšie počúvať a po druhé, keď sú od Vás ďalej, môžete pískať hlasnejšie a v konečnom dôsledku v diaľke je zvuk počuť takisto.
Je veľa rozličných typov píšťaliek, ktoré môžete použiť. Ja osobne uprednostňujem plastové s výnimkou ultrazvukovej, ktorú rád používam na moje španiele. Tá je kovová. Ale nad otvor, ktorý dávam do úst si pripevňujem gumovú rúrku, aby som ju mohol držať v zuboch. Píšťalky, ktoré často spôsobujú problémy, volám dekoratívne. Napríklad píšťalky z jelenieho parohu mávajú „neživý“ zvuk a aj keď vyzerajú pekne, nie sú tak efektívne ako vysokofrekvenčné presné píšťalky, ktorých zvuk pes zaregistruje lepšie. Najmä keď pracuje v plnom nasadení. Píšťalky sú osobná vec trénerov a my všetci máme svoje obľúbené. Ich zvláštny znak je, že aj keď sú traja-štyria handleri pracujúci so skúsenými psami naraz, používajúci ten istý model píšťalky, každý pes reaguje len na píšťalku svojho handlera. Pes rozozná „prízvuk“ píšťalky svojho handlera. To je dôvod, prečo „prízvuk“ treba nacvičiť, aby bol rovnaký v každej situácii a činnosti. Potom sa stane typickým individuálnym zvukom. Vašim osobným píšťalkovým „prízvukom“.
Zastávam názor, že keď mám psa vycvičeného správne, vždy sa ma snaží potešiť, avšak ak mu kvôli môjmu chaosnému pískaniu nie je jasné čo od neho vyžadujem, vyčítať to môžem iba sám sebe. A sám viem, že vo chvíľach paniky a stresu iba roky praxe a skúseností s fúkaním urobia pískanie tak prirodzené ako sa len dá – robíte to inštinktívne a správne bez rozmýšľania. Tak do toho – cvičte a „Písknite si!“
Zdroj:
Autor článku: Martin Deeley, www.martindeeley.com (uverejnené so súhlasom autora)
Preklad: Lucia Valentovičová
Comments